0

To som si tak nedávno uvedomila. Či už v osobnej albeo aj pracovnej sfére. Nedávno som sa vrátila z dovolenky, kde sa nikto neobťažoval povedať prosím či ďakujem obsluhujúcemu presonálu. Lebo však sú za to platení, tak nech obsluhujú. A ak sa mi nepáči ako sa tvária, tak na nich poriadne navrieskam. Najlepšie vo svojom vlastnom jazyku, ktorému nerozumejú. Lebo to pomôže.
Tak či tak, ja som si pripadala ako jednorožec, alebo debil, keď som každý krát povedala please, ale aj thank you. Aj keď len prišli aby poodnášali veci zo stola. A usmiala som sa na nich. Dúfam len, že to nevzali nejako osobne, že sa im vysmievam. Len som sa snažila byť milá, keďže nikto iný na okolí ich nevnímal. Sa tvárili, ako keby to boli škriatkovia v Rokforte, ktorí nemajú byť vidieť. Iba výsledok ich práce.
V pracovnej oblasti to nie je až také výrazné. Väčšinou keď odo mňa nieoč chce, tak napíše prosím. Aj keď je aj dosť mailov bez toho. A ďakujem takmer nikdy. Ale zas posielať mailom potom ďakujem len zbytočne zaspamuje schránku, takže tam preferujem Thank you in advance. Za to keď niekto niečo chce cez pracovný chat, tak tam by to ďakujem neškodilo, ba dokonca potešilo. Ale šak načo. Od toho tam som nie?
Toľko k dnešným žvástom, späť do práce.
Ďakujem za prečítanie článku.

See ya later alligator

0

What???

Akože čo to? Druhý článok za deň? Čo sa to stalo? No nainštalovala som wordpress na telefón a idem vyskúšať čo to spraví. Zajtra to skontrolujem ako to vyzerá. Ake keďže je už skoro polnoc tak nejdem testovať nič zlozitejšie ako pridávanie článkov… Zvyšok příště ako sa hovorí u susedov.

0

I am lazy and I know it

… a preto sa zas ozývam až po mesiaci. A kúsok. Som strašná, ale keď v robote nechcem moc blogovať, pretože čo keď ozaj sledujú našu aktivitu na nete?? A okrem toho stopercentne sa niekto za mnou objaví akurát keď budem písať. A to by teda určite nebolo dobré. Ale dnes na to kašlem a blogujem, as you can see.
A prečo neblogujem doma? Lebo si vždy nájdem “dobrú” výhovorku. Akože môžem robiť aj trilión iných vecí. A aj si môžem dať predsavzatie, že budem blogovať viac, ale aj tak to nikdy nedodržím. Pretože som čo? Lenivá. Správne. A okrem toho, nie vždy mám o čom písať.
Ale v poslednej dobe mám …urge to write something. Až na to, že to something by asi nemalo uzrieť svetlo internetového svetla. Alebo aspoň nie nikde, kde by sa to mohlo spojiť priamo s mojou osobou. Tak by som asi mohla začať na papier písať, ale kedy a kde na to nájsť čas? A ozaj môžem začať v kabelke nosiť ĎALŠÍ zápisník? Už aj tak je plná blbostí. A v robote by som zas písať nemohla. A doma sa k tomu nedokopem.
FUCK toto je začarovaný kruh. A samozrejme najväčšiu chuť písať mám tesne pred spaním. Keď už ledva udržím otvorené oči. Alebo ich už mám zavreté. A ked viem, že na druhý deň idem do roboty a ak by som miesto spania šla písať, tak by som v robote zomrela. Proste celé zle. Ale budem si to musieť poriešiť, inak môj zápisník príde o moje úžasné myšlienky a nápady and the whole world might collapse because of that.