Little dreams

If a plane crashed into my room
I wouldn’t even flinch I couldn’t try to move
My mind is on you….

Ellie Goulding má niektoré pesničky veľmi nákazlivé. Táto mi v hlave zneje už od rána

My blood

…
Alarms will ring for eternity
The waves will break every chain on me

…

And God knows I’m not dying but I bleed now
And God knows it’s the only way to heal now
With all the blood I lost with you
It drowns the love I thought I knew
…
(Ellie Goulding)

I just can’t get enough of this song

Unexpected questions

Bola som dnes na pohovore. Nič nezvyčajné, odkedy som skončila školu na nejaký idem každú chvíľu.
Vo svojom životopise mám ako hobby uvedené písanie. A ako som dnes zistila, neviem nakoľko dobrý nápad to je, lebo to môže viesť k nie veľmi príjemným otázkam – “A čo píšete?”
“Ehm, blog.”
” A kde sa k nemu dostanem?”
ČO prosím??? “Ehm, no to je taký osobný….”
Našťastie to nechal po tomto plávať, ale prežila som krušné chvíľky. Čo keby po mne naozaj chcel adresu? No bola by to ešte sranda. Našťastie nie je ani jeden z mojich blogov podľa mena vystopovateľný. (Pre istotu som to ešte kontrolovala :D) Takže si môžem vydýchnuť. Nateraz.

Million passwords and chocolate

Neznášam, keď si musím raz za čas (ale čoraz pravidelnejšie) vymazať cookies (tie by som si ale dala) z prehliadača. To znamená, že sa mi odhlási všetko, kde som bola prihlásená a musím sa poprihlasovať. A ak nemám niekde zapamätané heslo, tak musím loviť v pamäti, ktoré heslo som na čo použila. Niekedy zabijem aj niekoľko minút skúšaním všetkých možných hesiel, na ktoré si spomeniem, kým nájdem to správne, ktoré pasuje k danému kontu. Proste ako u debilov. Ale zas nemôžem mať všade rovnaké heslo, lebo mi to potom niekto hackne a som v… keli.
Nedávno som objavila takú úžasnosť, že veľká jahodová Milka. Samozrejme, že som ju musela ihneď kúpiť. No práve v tom momente som na ňu nemala chuť. Začínam však uvažovať, že nadišiel jej čas… Dám vedieť, či je taká dobrá ako vyzerá!

After a break

Jejda to sú už viac ako dva mesiace od posledného článku? Ten čas rýchlo letí. Hlavne, že som si sľubovala, že sem budem písať častejšie, lebo nemusím filtrovať. Ale tak ako sa hovorí, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Len kto tu je ten blázon? Keby som si mala tipnúť, tipla by som seba.
Nič také zásadné sa nestalo. Už je dávno po dovolenke. Je vonku hnusne zima. Najbližší sviatok sú až Vianoce, čo je depresívne. Leb je to za rohom. Lebo ešte stále nemám darčeky. Ani len nápady na ne. A po Vianociach je Silvester a Nový rok. Ďalší.
Ale jedna zásadná vec predsa len bola. Som o ďalší rok staršia. Ale aspoň teraz tá oslava stála za to. Poriadna žúrka v meste a veľa darčekov. Síce som sa nespila pod obraz boží, ale aspoň som si pripila a hlavne sa vytancovala. A to mne dokonale stačilo.
Viem, že to už opakujem po x-tý krát, ale chcela by som si zvyknúť písať sem častejšie. Aby som sa rozpísala. Takže to znamená čo? Prestať sa bát písať v práci. A prinútiť sa písať aj doma. Písať aj na papier. Nebyť lenivá.
Uvidíme či sa mi to podarí.