0

A lot of trouble

Nie že by som bola asociálny človek, alebo čo. Ja sa celkom rada stretávam s ľuďmi. Ale niekedy už je toho veľa. Ako nepríklad teraz. Hlavne keď viem, že v najbližších týždňoch sa to nezmení. Však cez týždeň sa musí chodiť do práce. Tam stretávam veľa ľudí, s ktorými musím konverzovať. A momentálne každý víkend niekam idem. K rôznym rodinným príslušníkom, na stretnutie s takými a onakými kamarátmi a kamarátkami. Nie že by som ich nechcela všetkých stretnúť, ale prečo to musí byť všetko “naraz”? Chcelo by to buď dovoleku alebo aspoň jeden víkend taký, že len budem sedieť doma a čítať. Alebo pozerať. Nie som náročná, len proste nechcem stretávať žiadnych ľudí.
Ale inak odpočítavam dni. Od zajtra to už bude len jeden mesiac a zmením prostredie. Som na novú prácu veľmi zvedavá, ale zároveň sa jej desím. Ale si hovorím, že to nemôže byť oveľa horšie ako to čo robím teraz. Alebo môže. Ale dúfam, že nebude.
Nejdem sem teray postovať to čo naozaj počúvam, lebo by sa ešte aj ten jeden či dvaja čitatelia zhrozili a prestali čítať a na dôvažok sa so mnou aj rozprávať. Radšej sem postnem to, na čo som sa namotala minulý týždeň a asi tri dni som si to dokolečka spievala

poznámka pod čiarou – neznášam, že na youtube je čoraz viac aj dlhých reklám, ktoré sa nedajú preskočiť.

A toto pridávam až po vymyslení názvu pre článok, lebo sa to hodí. Tak

1

I want to see you be brave…

Slnko svieti, dopíjam výnimočnú rannú kávu (výnimočnú preto, lebo ja vlastne kávu ráno nepijem. Ja ju nepijem vlastne skoro vôbec, ale asi začnem…) a premýšľam o tom, že už zas som tu dlho nebola. A kedy je lepšie blogovať ako keď máte plnú riť práce? A ešte keď si spomeniem, že zajtra alebo kedy sa tu budeme zase jak sprostí sťahovať…. (rozumej v rámci poschodia, ale se vším všudy včetne obsahu skriniek….). Ako keby to nemohla počkať kým v konci apríla nedám mojej súčasnej práci definitívne pápá a presuniem sa snáď na lepšie. Pri mojom šťastí sa dovtedy presunieme ešte dvakrát.
Anyway, sedím v práci už hodinu a ešte som nič produktívnne nespravila. Way to go. Neviem ako sa mi podarí adaptovať na makanie v druhej práci, ale vlastne sa na to teším. Nebudem si pripadať ako lúzer, aj keď mi budú chýbať moje voľné chvíle plné flákania. Len dúfam, že sa to celé nepokaká. Lebo ešte stále nemám zmluvu (našťastie ešte stále to má čas…. že?) a ani sa mi neozvali naše personalistky. takže si nie som na sto percent istá, či sú si vedomé mojej výpovede. Ale vraj sa nemám stresovať, keďže mám svoju kópiu tak by som mala byť zahojená.
hahah že nemám sa stresovať. Ja som kráľovná stresovania!!!! Jediný dôvod, prečo som v tejto práci takmer vôbec nestresovala, je, že som nemala stresovať prečo. Na všetko som mala dostatok času, na všetko som sa aj trikrát spýtala, ak to šlo. A proste nič nebolo také strašne dôležité. Takže toľko k motivácii.
Skrátka som rada, že budem odtiaľto preč a strašne strašne strašne dúfam, že v druhej práci bude lepšie. Lebo ak nie, tak …. tak neviem a nechcem nad tým rozmýšľať aby som to neprivolala.
Tak radšej idem pracovať a vy si tu vypočujte Saru: