0

If you don’t swim, you’ll drown…

A je to za mnou. Prešla som si výpovednou lehotou a dnes som to zavŕšila finálnym odchodom z firmy. Ešte stále mi to ale nedošlo, aj keď už mám všetky veci doma a odovzdala som všetko, včetne počítaču a prístupovej kartičky. Ale aj tak mám pocit, že sa v piatok zo zvyku vyberiem do starej firmy miesto do novej. Budem si to musieť niekoľko krát opakovať, lebo by to bol celkom trapas. Ale zistila by som to hneď ako by som sa v kabelke nedopátrala ku kartičke. A našťastie sú obe firmy relatívne blízko, tak by to nebola až taká zachádzka, ale predsa len, prísť neskoro hneď v prvý deň by nebola dobrá vizitka.
Ale inak sa brutálne teším a som rada, že pred týmto ďalším veľkým krokom mám jeden deň voľna na sprocesovanie všetkého. A potom hneď víkend aby som spracovala prvý deň. A potom už sa ide naplno. Už len aby som neľutovala tento krok. No chcela som ísť preč. A nová firma je veľmi sľubná. Už len pozícia či nie je príšerná. Wish me luck. A ja idem do aleluja počúvať toto

3

Decisions, decisions…

Sadla som si s počítačom k stolu ako normálny človek. Asi po sto rokoch. Teda doma. V práci mi nedovolia rozvaliť sa s počítačom na gauči. Neviem prečo. Ale nechcem hovoriť o netolerantnosti môjho čoskoro bývalého zamestnávateľa.
Naliala som si víno. Otvorila som Word. A zistila som, že rozhodnutie, že idem skúsiť dačo písať, nie je také jednoduché zrealizovať. Pretože jediné, čo mi napadalo bol úvod článku (ak sa to dá vôbec tak nazvať) sem. A tak som teda otvorila wordpress a začala som písať. Možno keď dostanem zo seba toto odhodlanie, budem môcť prejsť na písanie niečoho čo bude dávať o kúsok viac zmyslu.
Otázkou zostáva, čo chcem ísť písať. Možno práve preto nie je také jednoduché začať. Lebo sa neviem rozhodnúť čo chcem písať. A tak idem ďalej počúvať Ollyho a čumieť na prázdnu stránku vo Worde.

0

In vino veritas….

Celý deň ma dnes svrbia prsty, že by som niečo napísala, len nejako to nechce ísť von. Ako sa hovorí, že mám to na špičke jazyka, ale neviem to vypľuť. Alebo skôr na špičke prstov, ale tie to nevedia vypľuť. Okej to už nedáva zmysel. Možno práve preto nepíšem. Lebo polovica toho, čo zo mňa vylezie je proste nezmysel. Či? Plus lebo som lenivá. Ale asi by som to radšej zvaľovala na nezmysel, lebo lenivosť by som mala byť schopná poraziť. Len mi to zatiaľ nejako nejde.
A chcelo by to kľud. A nehanbiť sa dačo napísať len preto, že by to mohla byť sračka. A to mi chýba. Odvaha. Neriešiť a proste písať. A možno inšpirácia. Lebo čokoľvek mi napadne nakoniec zavrhnem, lebo mi to príde ako vykrádanie niekoho alebo niečoho. A viem, že aj keď to asi myslím dobre, nakoniec by to skončilo zle, lebo by som si to buď ja vyčítala alebo by mi to vyčítal niekto iný a ja by som takú kritiku nezniesla. Pretože som posera.
Toľko k sebakritike a ľútosti. Idem si naliať ďalší pohár vína, pustiť nejakú hudbu a uvidíme či opäť skončím len pri hraní hier alebo pri knihe.

1

Social recharge

Nie že by som nemala rada ľudí. Alebo sa s nimi nerada stretávala. Ale čo je moc je moc. Potrebujem aspoň jeden víkend úplne bez ľudí. Lebo mi asi hrabne. Alebo začnem vrieskať.
Proste potrebujem dobiť moju sociálnu baterku. Existuje niečo také? Rozhodla som sa, že hej. A ja som dostala nejakú, ktorá potrebuje dobíjať častejšie ako u iných ľudí. Nie je to také zlé ako u poriadnych introvertov, ale myslím, že som niekde medzi extrovertom a introvertom, možno bližšie k introvertovi. K môjmu šťastnému životu nepotrebujem príliš veľa ľudí, ani príliš častý ľudský kontakt. Ale zase ani nie úplne bez toho. Proste tak akurát. Ale v poslednej dobe nemám čas a nárok na dobitie. Stále sa nájde niekto, kto sa so mnou chce stretnúť (a ja ich nechcem odmietnuť, lebo sa s nimi stretnúť chcem), alebo je to povinné rodinné stretnutie, ktoré nemôžem odmietnuť, lebo by sa ešte nedajbože urazili.
Keď k tomu ešte drahý nechápe, že proste sú dni, keď naozaj nechcem ísť a chcem len zostať doma tak to nie je jednoduché. Len dúfam, že to nedojde do krajnosti, že si budem vymýšľať, aby som mohla zostať sama a dobíjať sociálne baterky…

0

Don’t follow the rabbit down the rabbit hole…

Už sa vás snažil zbaliť chalan na zajaca? A teraz nemyslím, že by priniesol mŕtveho zajaca, že:” Na, tu máš zajaca a teraz poď na rande.” Aj keď aj to je zaujímava predstava. Oprava, nechutná predstava!
Mne sa totiž pred pár dňami stalo pre prechádzke po parku, že som videla voľne pobehovať zajaca. Musela som vyzerať veľmi prekvapená a zmätená a obzerala som sa či to niekomu náhodou nepatrí. Ale nie. A v tom sa za mnou ozval chalan:
“To je v pohode. To je poľný zajac. Raz sem dokonca aj srnka zablúdila.”
A ešte mi porozprával, ako ho skoro policajti yavreli, lebo takto na štvorkolke podobného zajaca naháňal. Veľmi som nevedela, čo mu mám na to povedať, ale bolo to milé. A bol to celkom sexoš. Trochu vyzeral ako bad boy s tetovaniami po rukách. Len som mala pocit, že by mohol byť mladší ako ja. Teraz to už nezistím. Škoda, že mám frajera, mohla som skúsiť zisťovať a trochu viac flirtovať. 😀 (no dobre to škoda nemyslím úplne vážne… zatiaľ!)
Ale to, že mám frajera mi nazabránilo beznádejne sa zamilovať do Ollyho Mursa a jeho pesničiek. Ale úplne. A ešte je to aj sympaťák.
No uznajte… a né, že né

Úprimne tento druhý klip je dosť zlý, ale tá pesnička je super.

Teraz už sa teda vrátim k práci, lebo už som ju fakt dlho odkladala. (Alebo otvorím pinterest a stratím pojem o čase a zajtra si budem trieskať hlavu o stôl)