3

Challenge accepted

Čo? Čože? Ďalší článok v takom krátkom čase? Čo som snáď ozaj dala výpoveď aby som mohla písať?

Ale čo ste… a kde by som potom brala peniaze? Nemám totiž bohatého chlapa, čo by ma vydržiaval… ani rodičov… Aj keď čo nie je, môže byť, či? S rodičmi už asi toho moc neporiešim, ale toho chlapa.. no nechám si to ako záložný plán.

Keď som včera (alebo to už asi bolo skôr dnes) išla spať, tak mi napadla… ale čo mi napadla, surovo ma napadla … hmm ako to nazvať? Myšlienka? Scénka? Sľubný začiatok? Ťažko povedať čo sa z toho vykľuje, no chcelo by to byť na pokračovanie ak sa zadarí. Kandidátov, na názov bolo viac, no vyhral:

 

.

.

.

Chvíľka napätia (ktorá je vlastne úplne bezpredmetná, lebo to aj tak všetko krásne vidieť na obrazovke, ale tak tvárme sa pre moje potešenie, dobre?)

.

.

.

Zápisníček vnadnej Vandy.

Určite všetkých (tých troch pravidelných čitateľov čo mám) zaujíma, o čom to bude. No moji drahí zlatí, čokoľvek sa z toho len vykľuje. Ide to bez akéhokoľvek plánu a prípravy. Len to prišlo a ja som sa rozhodla, že tentoraz to nechám len tak beztrestne odísť. Kvôli tomu som vstala z postele aj keď som mala len pár minút do toho, aby som zaspala. Vzala som zápisník a začala som písať, než to zabudnem. K tomu som musela rozsvietiť. Utrpenie! Vďaka tomu som sa prebrala a spala dohromady len pol hodiny. Skrátka, obetovala som sa. A plánujem sa obetovávať aj ďalej. Len aby som vám priniesla všetky napínavé a úžasné zápisky novej hrdinky, ktorá ovládne … ťažko povedať či a čo vlastne ovládne. Radšej to vezmem postupne. Najprv jeden zápis, potom druhý, potom desať a potom sa uvidí…. Are you ready?

P.S. Prvý zápis bude nasledovať niekedy v najbližších dňoch a už má vyčlenenú aj samostatnú kategóriu. Zatiaľ je však krátky na môj vkus. Takže uvidíme ako to pôjde. Ak ma už nič nenapadne (áno nie mi ale ma) tak to zverejním tak ako to je… takže chvíľku strpenia, vydržíte?

Reklamy
2

Ogres are like onions…

They smell bad?

No they have layers!

Jedna z mojich obľúbených hlášok zo Shreka. Nezabudnuteľná rozprávka. Otázka je, prečo to vyťahujem práve teraz. Lebo som krájala cibuľu a spomenula som si na to. A potom sa mi začal v hlave odmotávať celý článok. Obávam sa, že som niektoré časti zabudla po ceste z kúpeľne k počítaču, ale chcem to aspoň vyskúšať. Napísať článok hneď ako mi napadne niečo dobré.

Písanie je ťažké. A nikto ma nepresvedčí o opaku. Ani bohovský Brandon Sanderson.

Tak dlho som sa zase raz odhodlávala k napísaniu článku sem. Viem, že už som ako obohraná platňa, ale mňa to seriózne trápi. Keď už som si konečne myslela, že však v robote máme chvíľu voľna, však zbúcham niečo tam, tak zaúradoval mr. Murphy. A ja som sa zas nezastavila. A doma už to nejako nešlo. Sadla som si totiž ku knihe a koľkokrát som počítač ani nezapla. Z mobilu som wordpressovskú appku zmazala, lebo na telefóne sa proste písať nedá. Trvá mi to nekonečne dlho, lebo vždy trafím iné písmenko ako chcem. A celkovo na normálnu klávesnicu to nemá.

Tak či tak, som sa teraz pri tom krájaní cibule (neznášam cibuľu, vždy sa pri nej rozrevem… sviňa jedna) a po prečítaní jedného dosť dobrého článku o písaní zamyslela nad mojimi spisovateľskými ambíciami. O nich už určite viete. A tak mi napadlo, že by som asi potrebovala byť doma a nechodiť do roboty, aby sa mi také niečo podarilo. No potom som si uvedomila, že som vlastne nič zmysluplné nenapísala. Pár pochybných FF nerátam. Lebo tie sú fakt pochybné. Už sa síce za ne asi toľko nehanbím, ako som sa jeden čas, ale aj tak. Pochybujem, že by som sa tým dokázala uživiť. A som príliš veľký posera na to, aby som to vyskúšala. Skončila s prácou a začala profesionálne písať.

Môj najväčší problém totiž je, že mám málo voľného času, ktorý by som si vedela rozdeliť podľa mojich potrieb. Keď odrátame minimálne 8hodinový pracovný čas, k tomu obed okolo hodiny, 30 minút a viac cestovania, nejaké to jedlo a čas na hygienu a ešte k tomu nejaký hodnotný spánok, nezostane veľa. A to musím rozdeliť medzi môjho najdrahšieho, rôzne skupiny kamarátov, knihy, filmy a seriály a internet a sociálne siete tak na písanie toho veľa nezostane. Hej je to o prioritách. No problém je v tom, že ohľadom písania som neskutočne neistá. Takže radšej sa nakoniec venujem niečomu čím si istá som a to je čítanie kníh. Alebo pozeranie. Alebo proste niečo iné. A potom ma to mrzí. Lebo občas sa mi v hlave zrodí nápad, ktorý by za to možno aj mohol stáť…

No nezostáva mi nič iné ako vyskúšať písať. Hovorím to v každom článku, no zatiaľ sa tak nestalo. No snáď častým opakovaním to aj príde… či?

0

Ramblings of not-really-an-author

Vždy keď mám nutkanie písať, mám chuť začať s “Bla, bla, bla…” Otázka je, či by to fungovalo aj reálne. Možno keby to bolo v štýle denníka tak možno. Inak asi nie. Ale bolo by to štýlové nie? Okej asi nie, ale ja si to rada predstavujem.

Jedno je však isté. Vždy potrebujem najprv len tak trepať piate cez deviate, než sa skutočne odhodlám aj niečo napísať. Tak to skúšam teraz tu.  A potom vypnem net a pustím word a idem na to… Či?

Bože, prečo nemôžem mať silnejšiu vôľu? Alebo je to len moje povedomie, ktoré sa mi snaží naznačiť, že je úplne, čo napíšem, lebo to bude aj tak stáť za deravý groš? (Preboha kde som toto slovné spojenie vyhrabala?) Ťažko povedať. Ale nepísanie ma nezbaví nutkania. Tak to idem skúsiť opačne. V sluchátkach hudba, vyvalená na gauči, lebo pri stole nemám miesto (upratovanie zabíja kreativitu som sa rozhodla) a uvidíme kam sa dostanem….

0

In vino veritas vol 2

Pri ruke víno a v hlave tisíc slov a niekoľko príbehov… takže som skončila pri písaní blogu. Ale bolo to vedome a nie aby som sa vyhýbala samotnému písaniu. No dobre možno trochu. Ale potrebujem sa na začiatok trochu rozpísať, aby som nepísala úplné blbosti.
Sem ale môžem. Na to tu mám.
A okrem toho som tu nebola už celú večnosť. Presne od kedy som začala v novej práci.
Kokso to už sú viac ako dva mesiace. Čas tak rýchlo beží, keď sa človek zabáva (kto spozná citát?)
No proste som sa chcela ohlásiť, že žijem. Tým mojim dvom čitateľom… a chýbalo mi to tu. Jedno sa tej mojej novej práci musí uznať. Nemám čas na hranie sa a blogovanie, tak ako som mala v tej starej. Jediné na čo mám ako tak ešte čas, ja mailovanie a počúvanie hudby pri menej náročnej práci. Menej náročnej rozumej menej náročnej na rozmýšľanie = nepotrebujem sa príšerne sústrediť, aby som niečo nepokašľala. Také dačo predtým nebolo. Tam to celé bola more or less mindless work. Teraz musím rozmýšľať. Občas aj tuho. Až sa mi z kečky parí.
Ach tieto zastaralé frázy. Vidno, že som si už trochu hrkla. Ide to zo mňa ako vodopád. To by som to mala využiť a ísť písať. Pustiť si k tomu moju novú obsesiu a nechať to zo mňa trochu vyplaviť. Spolu s troma pohármi vína….
A možno sa osmelím a spíšem niečo aj v práci… a možno radšej počkám až po skúšobnej. Aj keď dosť ma chvália na to, aby ma vyhodili kvôli takejto blbosti. Ale na druhej strane, roboty mám dosť. Keď nič iné, potrebujem robiť demo verzie case-ov aby som sa do toho poriadne dostala a rozumela tomu, než to začnem celé robiť naostro, nech to nedoseriem… No nie?
See ya

0

If you don’t swim, you’ll drown…

A je to za mnou. Prešla som si výpovednou lehotou a dnes som to zavŕšila finálnym odchodom z firmy. Ešte stále mi to ale nedošlo, aj keď už mám všetky veci doma a odovzdala som všetko, včetne počítaču a prístupovej kartičky. Ale aj tak mám pocit, že sa v piatok zo zvyku vyberiem do starej firmy miesto do novej. Budem si to musieť niekoľko krát opakovať, lebo by to bol celkom trapas. Ale zistila by som to hneď ako by som sa v kabelke nedopátrala ku kartičke. A našťastie sú obe firmy relatívne blízko, tak by to nebola až taká zachádzka, ale predsa len, prísť neskoro hneď v prvý deň by nebola dobrá vizitka.
Ale inak sa brutálne teším a som rada, že pred týmto ďalším veľkým krokom mám jeden deň voľna na sprocesovanie všetkého. A potom hneď víkend aby som spracovala prvý deň. A potom už sa ide naplno. Už len aby som neľutovala tento krok. No chcela som ísť preč. A nová firma je veľmi sľubná. Už len pozícia či nie je príšerná. Wish me luck. A ja idem do aleluja počúvať toto

3

Decisions, decisions…

Sadla som si s počítačom k stolu ako normálny človek. Asi po sto rokoch. Teda doma. V práci mi nedovolia rozvaliť sa s počítačom na gauči. Neviem prečo. Ale nechcem hovoriť o netolerantnosti môjho čoskoro bývalého zamestnávateľa.
Naliala som si víno. Otvorila som Word. A zistila som, že rozhodnutie, že idem skúsiť dačo písať, nie je také jednoduché zrealizovať. Pretože jediné, čo mi napadalo bol úvod článku (ak sa to dá vôbec tak nazvať) sem. A tak som teda otvorila wordpress a začala som písať. Možno keď dostanem zo seba toto odhodlanie, budem môcť prejsť na písanie niečoho čo bude dávať o kúsok viac zmyslu.
Otázkou zostáva, čo chcem ísť písať. Možno práve preto nie je také jednoduché začať. Lebo sa neviem rozhodnúť čo chcem písať. A tak idem ďalej počúvať Ollyho a čumieť na prázdnu stránku vo Worde.

0

In vino veritas….

Celý deň ma dnes svrbia prsty, že by som niečo napísala, len nejako to nechce ísť von. Ako sa hovorí, že mám to na špičke jazyka, ale neviem to vypľuť. Alebo skôr na špičke prstov, ale tie to nevedia vypľuť. Okej to už nedáva zmysel. Možno práve preto nepíšem. Lebo polovica toho, čo zo mňa vylezie je proste nezmysel. Či? Plus lebo som lenivá. Ale asi by som to radšej zvaľovala na nezmysel, lebo lenivosť by som mala byť schopná poraziť. Len mi to zatiaľ nejako nejde.
A chcelo by to kľud. A nehanbiť sa dačo napísať len preto, že by to mohla byť sračka. A to mi chýba. Odvaha. Neriešiť a proste písať. A možno inšpirácia. Lebo čokoľvek mi napadne nakoniec zavrhnem, lebo mi to príde ako vykrádanie niekoho alebo niečoho. A viem, že aj keď to asi myslím dobre, nakoniec by to skončilo zle, lebo by som si to buď ja vyčítala alebo by mi to vyčítal niekto iný a ja by som takú kritiku nezniesla. Pretože som posera.
Toľko k sebakritike a ľútosti. Idem si naliať ďalší pohár vína, pustiť nejakú hudbu a uvidíme či opäť skončím len pri hraní hier alebo pri knihe.